reklama

Pracovné bojisko. Alebo o tom ako sa votrieť zamestnávateľom.

„ Keby boli všade také predavačky ako ste vy slečna... Vždy ste taká usmiata, plná energie a optimizmu. Tak rád tuná nakupujem. Po každý krát, keď odtiaľto odchádzam, a ste tu vy, tak mám úsmev na tvári. Neviem si vás predstaviť nahnevanú. Dokážete byť vôbec nepríjemná? “ Boli výroky adresované na moju osobu počas môjho „pracovného pôsobenia.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Ako predavačka – pokladníčka v malej predraženej večierke som bola šťastná, že môžem ľuďom spríjemniť deň. Stačilo im tak málo. Úsmev, príjemný hlas, prejav radosti, že u „nás“ nakupujú, a hlavne poradiť. To všetko som vedela, a bola som na to pyšná. Tešila som sa, keď som šla mimo služby po meste, a stretávala som známe tváre mojich zákazníkov, ktorí okamžite vyčarili úsmev na tvári a z diaľky ma zdravili. Je to fakt úžasný pocit. Naraz sa necítite tak osamelí. Ako keby ste poznali polovicu mesta.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Po troch mesiacoch nastal zlom. Prišiel mi papier o prijatí na vysokú školu. Musela som rozviazať pracovnú zmluvu. Šťastím však bolo, že v práci som bola obľúbená i u zamestnávateľov a kolegýň. Šéf mi navrhol pracovať na brigádnu zmluvu cez víkendy. „ Nerád by som sa vzdal tak šikovnej predavačky ako ste vy. „ Boli jeho slová. Ponuku som samozrejme s nadšením prijala. Nedokázala by som sa vzdať toho malého sveta, v ktorom som trávila polovicu svojho každodenného času.

 Moje víkendy vyzerali teda následovne: V sobotu som pracovala od 6:30 do 22:00 hod. A v nedeľu len rannú smenu. Soboty boli dosť náročné, ale vďaka zákazníkom, ktorí mi dodávali energiu, sa to dalo zvládnuť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vďaka týmto sobotám sa mi rozbili ružové okuliare, ktoré som nosila. Vďaka nim klesal môj optimizmus, až to zašlo do znechutenia. Nikdy som netušila akí dokážu byť ľudia zákerní.

 V sobotu som totižto bola svedkom neuveriteľných vulgarizmov, klebiet, intríg...Bola som totižto jediná pracujúca celý deň, zatiaľ čo ostatné kolegyne sa striedali. Po rannej smene, ktorú tvorila Janka so Zuzkou, ju nahradila smena poobedná. Počas rannej smeny som si všímala ako obaja vedúci snorili po predajni, a chválili obe – Janku i Zuzku. „Baby tak to je geniálna partia. Táto smena je výborná. Vždy je všetko tip - top.“ Nevedeli sa vynachváliť. Naraz, tak k večeru, keď sa to v predajni neustále hemžilo ľuďmi, som započula : „ Tá ranná smena to je teda prípad. Nedokladajú. Stále sa len bavia, a chodia na cigaretku. Mali by si brať príklad od vás. Musím vás naozaj pochváliť. Vidno ako sa snažíte, a nezaostávate.“ Skúste hádať z čích úst to vyliezlo? Ako inak – vedúci. Vtedy som si spomenula na slová jednej super kolegyne: „Dávaj si na nich pozor. Sú falošní, zákerní. Veď časom na to prídeš aj ty. „ Neverila som. Ale po tomto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Začala som si ich viacej všímať. Snažila som sa počuť všetko, čo trebárs len šepli. Bolo to hrozné. Nebolo jedinej kolegyne, ktorú by nevzali do úst. Na každú mali čosi. Jedna bola príliš tučná, a preto si z nej robili neustále posmešky : „Keď sa zlomí ta drahá stolička pod jej kravským zadkom, tak jej ju dám preplatiť.“ Na ďalšej im vadilo, že je príliš stará. Vraj: „Slepá.“ Iná zase bola p*č*, k*r*a....Jednoducho, kto nebol momentálne v práci, na toho sa nadávalo. Zarmucujúce však bolo, že i niektoré kolegyne sa na tom smiali, a so zámerom „votrieť sa vedúcim“ pridávali posmešné príspevky na účet fakt pracovitých a pohodových ľudí. To si asi mysleli, že na nich sa nekydá. Bola som znechutená. Stále som nepočula nič na moju osobu. Zaujímalo ma čo si nájdu na mňa keďže som bola najmladšou zamestnankyňou. Trápilo by ma to asi menej, ako keď nadávali na kolegyne, ktoré boli pre mňa moje druhé mamy. Kolegyne, ktoré som mala a dodnes mám rada. Na jednej strane som im to nechcela povedať, na druhej som ich chcela upozorniť. Po krátkom čase som sa rozhodla pre tú druhú voľbu. A už sa to začalo. Tým som dala najavo, že nedržím s vedúcimi, a s ostatnou primitívnou spodinou, ale s ozajstnými priateľkami. Odvtedy som sa stala stráženým objektom. Do práce som chodila s kŕčom v žalúdku, čo si na mňa zase nájdu. Služby som mala len so samými klebetnicami, bonzáčkami a neprajníčkami...Stále len striehli, čo by mi mohli vytknúť a zvoziť ma...Snažila som sa uprieť na zákazníkov, a nevšímať si ich. Nedalo sa to.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Jedného dňa mi praskli nervy, a oznámila som, že sa v práci už neukážem. Sú to už dva mesiace, čo tam nepracujem, a mne sa veľmi cnie. Chýba mi postarší šedivý pán, ktorí kupoval vždy dvoje Sparty červené. Stará milená babička, plná príbehov. Vždy mi stihla porozprávať zaujímavú udalosť. Slušný bezdomovec s pachom po alkohole. Dedko, kleptoman. Alebo rána plné školáčikov, mamičky s kočíkami, moji ctitelia, pekní chalani...Ten rok v malom fialovom svete mi dal čosi do života.Ach, nezostáva iné len dúfať, že raz budem mať zase prácu, ktorá ma bude takto napĺnať.

Romana Pišková

Romana Pišková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študentka vysokej školy. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu