.
Odbila ôsma. Nedočkavosť sa stupňovala. Musela som už vypadnúť z domu. Avšak Števo mal prísť až o pól desiatej, a môj najlepší kamarát si brúsil zuby až na pól noc. " Čo teraz? A s kým? " Premýšľala som. Nakoniec som zavolala Mirku s Natáliou. Boli to len baby z videnia, občasného pozdravenia sa, a sem- tam sme "nútene" viedli pár rozhovorov, síce sme si boli vzájomne takpovediac ukradnuté. Ale teraz mi padli vhod. Myslím, že i ja im. Kúpila som vodku. Jednu z najnekvalitnejších. Bolo to presne tretí raz, čo moja ruka siahla po tvrdom alkohole. " Treba si spraviť náladu. Veď chcem ísť aj na parket. Než prídu ostatní, teda moji ozajstný kamaráti, musím sa nejako zabaviť." Pomyslela som si. A zároveň som sa cítila ako hrdina. "Ja mám vodku a dve baby, čo chcú piť so mnou, " škerila som sa.
Prišli sme na miesto. Pred vchodom bolo plno ľudí. Všade samý hluk. Samé " TUC-TUC-TUC"... Zašili sme sa v tmavom kútiku. Otvorila som fľašu. Napila som sa a podala ďalej fľašu. " Blee...! " Tvrdý alkohol mi nikdy nechutil, ale tvárila som sa ako najskúsenejšia notorička. Nielen tvárila, ale i správala.
" Konečne dnu. " Oslepovalo ma mnohofarebné svetlo... Bubienky mi praskali... V hlave mi dunelo, a žalúdok sa mi mierne chvel. Všade kopec ľudí, ale žiadna známa tvár. Maťo na scéne. Objednala som si kofolu. Nestačilo mi. Vyzvala som baby na wc-ka. Z kabelky som vytiahla fľašu, a opäť sme si každá glgli. Začalo mi byť akosi nevoľno. Vtedy som ešte netušila, že alkohol sa nemá piť nalačno. Smola! Moja smola! Odviazala som sa. Tá vodka začala plne pôsobiť. Šla som to roztočiť na parket. Tancovanie mi nikdy veľmi neišlo. Skákala som. Spievala. Robila som tie smiešne rap-erské pohyby rukou... No jednoducho som predvádzala všetko, čo by u mňa nikto za normálnych okolností nevidel.
Opäť som pocítila smäd. Kofola nestačila. "Baby na wc-ko" zavelila som. Bolo tam pár známych tvárí z gympla. Podelila som sa i s nimi. Fľaša padla. Tak ako i moje vedomie. Začal ma ovládať alkohol. Vrhla som sa na parket. Pohyb nepomohol.
Zrazu ma ktosi objal. Števo. Hanbila som sa, pretože som cítila, že moje sebaovládanie sa topí chlaste. Sadol si do boxu, a ja som sa prikmotrila na jeho kolená. Ruky som obopla okolo neho. Hlavu som položila na jeho plece a vyzeralo to že spím...
" Romanka, vezmeme ťa do nemocnice. Počuješ? Reaguj! Vzchop sa! Je celá zelená. " počula som Dominikov a Števov hlas. Počula som zvuky faciek, ale nič som necítila. V hlave mi dunelo. Bolo mi horúco.
"Otvor oči. Okamžite ! Ako sa voláš? Opovedz. Zavoláme tvojej mame a ocovi. Tí sa budú náramne tešiť, " zneli hlasy okolo mňa. Ledva som otvorila oči. Okolo mňa bolo veľa ľudí v červených vestách. Fackali ma, okrikovali, hrabali sa mi vo veciach. Vyzliekli ma do pyžama. Zmohla som sa len na pár výkrikov: " Nechajte ma! Ja musím byť do druhej doma. Naši ma zabijú. Prosím ja tu nechcem byť, ja musím ísť do...
Bolo len desať hodín, a mňa prevážali z nemocnice na kramáre na áro. Aký krátky čas stačil, aby sa človek dostal do takejto situácie. Počula som sirény. Opäť som prestala vnímať okolie.
"Bŕrr.." Cítila som zimu, keď ma prenášali zo sanitky do budovy. Zase tak mnoho hlasov a zvukov. A tak nepríjemných.
" Vyzerá ako zdrogovaná. Sopľaňa jedna. Veznite jej krv. A zavolajte jej rodičom!" Odznievalo na oddelení.
" Otvor oči. No tak, otvor ich!" vrieskala niektorá z nich. Počula som ju. Aj som chcela, ale nešlo to. Nemohla som reagovať. Vnímala som okolie, hlasy, pokyny, aj bolesť ked mi pichali do každého prstu injekciu. Ale ani som sa nepohla. Moje telo bezvládne ležalo, a ja som mohla len cítiť a počuť, čo sa s ním deje.
" Je v bezvedomí. Našli u nej prázdnu fľašu vodky. Soplanda. To je hrozné s dnešnou mládežou. Človek nemôže mať ani jeden večer pokoj, pretože takéto p*č* sa neustále ožierajú. Bolo mi to ľúto. " Ja nie som jedna z nich. Ja nepíjavam. " chcela som zakričať. Chcela som plakať.
"Dobrý večer! Vy ste jej matka? To ako strážite svoju dcéru, že sa spila na mól." zaregistrovala som náhle rozhovor cez telefón.
" Ráno prídu jej rodičia. Vraj bola po prvýkrát na diskotéke. A ešte nikdy nepila. Niekto jej musel čosi naliať do pitia. Ale ja tomu nejako neverím. Pozri ako vyzerá p*č* krpatá. " ozval sa ten istý hlas.
Za túto noc som počula toľko vulgarizmov na moju adresu, že hocikde inde by som to čakala, ale v nemocnici teda nie. Cítila som sa ponížene. Čím ďalej tým horšie.
" Prestáva dýchať. Ochádza nám. " zacítila som akési prísavky na svojom tele. Necítila som bolesť. Nič. Len som mala strach, čo bude, keď sa to všetko skončí. Ľutovala som, že som siahla po alkohole.
" Pripravte defibrilátor.. Rýchlo" znelo.
" Ach, chudina mamina, tá to neprežije. Foter ma zabije. Radšej nech umriem. Dúfam, že sa nezobudím." Prebiehalo mi mysľou.
" Vstávame! Otoč sa! " zobudil ma nepríjemný hlas. Pretrela som si oči. Počierna sestrička na mňa škaredo zazrela. Pomohla mi pretočiť sa a pichla mi injekciu.
" Sestrička, prosím vás bolí ma ruka. Nemohli by ste mi to dať na chvíľu dole? " spýtala som sa, a pozrela som na obrovskú infúzku, z ktorej mi hrozne tŕpla ruka. " No to určite! Len si pekne trp! Nemala si sa ožierať. Nabudúce si zapametáš!" Odišla. Rozplakala som sa.
V dialke som započula hlas našich. " Ach nie. Zabijú ma. To neprežijem. Pomóc..." Celá vyľakaná som sa pretočila k stene a robila sa, že spím. Vošli naši. Postavili sa k posteli. Mamina si nakraj sadla. Chytila mi ruku. " Romanka, čo si nám to urobila..." Spustila plač. Nevydržala som. " Mami, ja , ja som nechcela...ja som nevedela..." " Povedz, že si si tú vodku nekúpila ty. Však. Že ti ju niekto podstrčil?..." dobiedzala...
Rozmýšľala som, čo poviem : " Poviem, že mi ju niekto nalial do kofoly. Že mi ju niekto podstrčil? Zvalím to na niekoho? Nie, to nemá význam. Sa to bude vyšetrovať a pravda skôr či neskôr vyjde na povrch. "Nie, mami! To ja. Ja som kúpila tú vodku." Horko-ťažko som to zo seba vykoktala. " Vidíš, ja som ti to vravel. A ty si mi nechcela veriť. Ja som to vedel. Ja ju zabijem..."dvihol na mňa otec ruku, ale mamina stačila zareagovať a vyhodila ho z izby. Chvíľu sme sa rozprávali. Mamina stratila vo mne dôveru...
V nemocnici, obkolopená nesympatickým personálom, som pobudla ešte dva dni. Návrat domov bol ťažký. Všetci sa na mňa hnevali -rodičia, sestry, kamaráti, a môj chalan sa tri dni na to so mnou rozišiel. Bolo to kruté. Zaslúžila som si to.
Človek si myslel, že je z jedného bahna vonku, a zároveň sa ocitne v druhom. Prešlo veľa času. Veci sa napravili. Vzťahy sú opäť naplnené dôverou. A táto udalosť sa pre mňa stala nezabudnuťeľnou skúsenosťou.
